Cudzinec, ktorý zmenil môj život: Chlapec, ktorý zachránil senátora

Keď mu hrozilo úplné zničenie jeho stavu, dostal list z nepravdepodobného zdroja.

Bol som kedysi pesimista. Už nie som ten muž. A táto zmena začala záchvatom nešťastia a náhlym zjavením malého chlapca.

V sobotu ráno, 21. januára 2012, bola ľavá ruka znecitlivená a ja som začal pociťovať závrat. Potom, čo som zavolal svojho lekára, prišla pred môj domov sanitka v Highland Parku v štáte Illinois. MRI rýchlo odhalilo, že sa mi odlúpla výstelka mojej krčnej tepny, čím sa zabránilo toku krvi do môjho mozgu. Doktor povedal, že mám na ceste mozgovú príhodu a že by sme to jednoducho museli nechať prísť. Nedalo sa to zastaviť. Zostal som niekoľko dní v nemocnici Northwestern Memorial Hospital v Chicagu a čakal som, až zasiahne mozgová mŕtvica, keď na mňa prišli vlny ochrnutia. Keď som pomaly stratil kontrolu nad svojím telom, myslel som na to, aké neuveriteľné to bolo. Mal som 52 rokov. Nepoznal som ani nikoho, kto by sa mu to stalo.





Po mozgovej príhode (a dvoch operáciách, ktoré zmiernili opuchy v mozgu), som bol 10. februára premiestnený do rehabilitačného inštitútu v Chicagu (RIC). Hoci som stratil používanie ľavej ruky a nohy a nemohol som vidieť z môjho ľavého oka som myslela len na to, že som musela opustiť nemocnicu a vrátiť sa do zamestnania slúžiaceho občanom Illinois. Skutočnosťou však bolo, že som sa musel znovu naučiť, ako sa postaviť a ako prvý vidieť. Tak som bol, s krvnými zrazeninami v nohách, držanými vzpriamene cestou a postrojom, snažiac sa celou svojou silou urobiť jeden malý krok vpred. Vždy som bol typ chlapa, ktorý bol napoly prázdny, a to ma prinútilo cítiť sa ako zotavenie nemožné, akoby som sa už nikdy nevrátil do Senátu.

A few days after my first discouraging physical therapy session, my stepmother, Bev, came into my room with a letter. She had the job of poring over countless cards and notes from fellow politicians and strangers alike and was struck by one. It was a neatly typed letter, and the author was a nine-year-old boy named Jackson Cunningham from the central Illinois town of Champaign, my hometown. In the note, Jackson told me about the stroke he’d had only a year earlier. He, too, had been paralyzed on his left side and had made great strides at RIC. But, beyond telling me what he had lost, Jackson shared what I would gain. Here’s some advice